Architekt Ľudovít „Lajo“ Kupkovič: Musím to urobiť tak, ako keby som tam mal odteraz žiť ja sám

Architekt, fotograf, športovec, poet architektúry, manžel, otec, dedo, Žilinčan. Túžil byť výtvarníkom a aj sa ním stal – v službách architektúry. Narodil sa v Holíči, študoval v Bratislave a od prváčika žije v Žiline. Svoje diela navrhoval najmä v Stavoprojekte a Športprojekte – práve tam vznikla trojica jeho vrcholných realizácií. Tri športové haly: v Žiline, Nitre a Považskej Bystrici. V žilinskom Stavoprojekte sa zoznámil a pôsobil s architektkou Vierou Meckovou a výtvarníkom Alexom Mlynarčíkom. Spoločne vytvorili zoskupenie VAL, ktoré tvorilo poémy architektúry – návrhy, ktoré sa jednou nohou vznášali v ríši snov, druhou stáli pevne na zemi. Vytvorili napríklad nadčasový projekt Heliopolis, olympijské mesto týčiace sa na končiaroch Vysokých Tatier 2 000 m n. m. pre 50-tisíc návštevníkov. To je Ľudovít „Lajo“ Kupkovič. Bolo pre neho sklamaním, keď namiesto výtvarného umenia vyštudoval architektúru? Ako ho ovplyvnili profesori Belluš, Karfík, Koula či Lacko? Čo bolo túžbou zoskupenia VAL? A aká je jeho prvá spomienka na Žilinu? 

Boli ste kresliarsky talent, trikrát ste sa hlásili na vysokú školu výtvarných umení, nakoniec vám poradili, aby ste skúsili architektúru. Predsa len – tam sa tiež kreslí. Našli ste sa v tomto študijnom odbore? 

Vrátim sa trochu na začiatok. Naozaj som mal veľký sen byť výtvarníkom – ako dieťa som kreslil, kreslil, kreslil. Mnohí ľudia ma obdivovali, rodičia samozrejme. Často to bolo o tom, keď prišla návšteva: „Nakresli niečo, nech vidia, ako vieš kresliť.“ Prerástlo to naozaj do veľkej túžby. Počas gymnaziálnych rokov som chodil na kurzy kreslenia. Tie viedli žilinskí umelci: Fero Kráľ, Andrej Barčík, Zdeno Horecký. 

Mal som silnú ambíciu, veril som, že sa mi to podarí, keďže ma pripravovali takíto majstri. Na prijímačkách na VŠVU som bol trikrát. Len pre zaujímavosť, hlásilo sa vyše 200 uchádzačov a prijímali iba ôsmich. To bolo skutočne tvrdé sito. Prvýkrát som neuspel, druhýkrát som skončil tesne pod čiarou a na tretí pokus ma dokonca prijali, ale do tzv. prípravného ročníka, kde sa dostali prví piati uchádzači pod čiarou. Oznámili nám, že ak sa budeme usilovať a chodiť na konzultácie, je viac-menej isté, že v ďalšom ročníku budeme prijatí.  

Tešil som sa, že to vyšlo aspoň tak. Moji rodičia to však vnímali inak. Mama mi niekoľkokrát opakovala: „Kdeže umelec, to je veľmi ťažký chlebíček, to si nedobre vymyslel.“ Tiež tu hrali rolu finančné možnosti – boli sme štyria súrodenci a rodičia nemali také príjmy, aby mohli rok – dva čakať, kým sa na vysokú školu dostanem. Napokon to všetko spadlo, pretože po prázdninách mi škola oznámila, že rušia prípravný ročník – z technických dôvodov. Moji rodičia v tichosti zatlieskali.

A tak som nakoniec šiel na architektúru, ktorá je príbuzným odborom. Profesori nám hrdo zdôrazňovali, že architektúra je matkou umení. Aj keď u nás to v mnohom neplatilo. Keď som končil prvý ročník na architektúre, chcel som skúsiť ešte jednu šancu. Mal som spolužiaka, ktorý  prestupoval na scénické výtvarníctvo na vysokej škole výtvarných umení. Lákal ma, aby som sa pridal. Toho som sa však už obával: čo ak sa mi to znova nepodarí, čo ak zlyhám. 

Z tohto môjho spolužiaka je dnes špičkový scénický výtvarník, pôsobí dlhé roky v martinskom divadle. Ľutoval som: mohol som to predsa len skúsiť. Konečné resumé predsa len je takéto: neľutujem, že som sa vydal cestou architektúry. Okrem toho, že mám za sebou relatívne dosť veľa realizácií, viackrát som spolupracoval s maliarmi, grafikmi, sochármi. V spoluprácach architekt – výtvarník sme realizovali viaceré výtvarné diela v architektúre a pamätníky. 

Čo vás ako prvé na škole zaujalo? 

Naši úžasní profesori. Zažil som takých významných pedagógov, ako boli: Jan Emil Koula, Jozef Lacko, Emanuel Hruška, Emil Belluš. Boli to šesťdesiatnici, sedemdesiatnici, klasici slovenskej architektúry, od ktorých sa nám podarilo získať veľa. Najsilnejšie boli pre mňa prednášky a konzultácie profesora Vladimíra Karfíka. 

Takéto osobnosti musia mať veľký vplyv na formovanie študenta. Ako zmenili vaše myslenie?

Neviem, či sa to dá nazvať „zmenili myslenie“, ale snažil som sa získať od týchto starých pánov, čo sa dalo. Hltali sme od nich všetky možné knižky, katalógy, diela. Snažili sme sa cestovať po ich realizáciách. Najväčšie zážitky mám napríklad z Karfíkových diel, vyniká jeho priemyselná architektúra – Brno, Zlín (bývalý Gottwaldov), Partizánske. Učarovala mi jeho strohosť, čistota architektúry. Dodnes mám v sebe ducha funkcionalizmu jeho tvorby, to bolo pre mňa najsilnejšie. Veľmi som obdivoval architektúru, ktorú tvorili Le Corbusier, Frank Lloyd Wright, Mies van der Rohe. On bol zrejme Karfíkovým učiteľom, ich kreácie majú rovnakú filozofiu.

Predstavivosť je pre architektúru veľmi dôležitá. Tu spomeniem krásny citát od Einsteina: „Predstavivosť je dôležitejšia ako vedomosti.“ Čo najviac som štartoval svoju predstavivosť a často som si opakoval: „Musíš to urobiť tak, akoby si tam odteraz mal žiť ty.“ Snažil som sa vo svojich predstavách a snoch dostať do svojej vízie, to bol základ, ktorého som sa držal celý život. Počas realizácie som niekedy zažil prekvapenie. Prišiel som na stavbu do „svojho“ priestoru a odrazu som bol prekvapený: „Do čerta, takto som to nakreslil?“ To boli tie pravé chvíle, ktoré stíhajú každého tvorcu a z ktorých sa môže najviac poučiť. 

Mali ste chuť to ešte zmeniť?

Chuť niekedy bola, samozrejme. Ale často to už nebolo možné, vtedy bol systém taký: ako je v projekte, tak postavíme. Občas som začul: „Čo tu ten architekt vymýšľa?“ Ak chcel architekt niečo zmeniť, musel sa prerobiť i projekt, a to už časový a finančný tlak nedovoľoval. Veľký majster v tomto bol architekt Ferdinand Čapka, starý žilinský klasik, ten bol známy tým, že prišiel na stavbu a povedal: „Toto zmeníme takto a toto takto.“ Robil často ťažkú hlavu stavbárom. Pozrite si len jeho realizácie tu v Žiline, to je paráda. Škoda, že ich časom značne poničil režim i používatelia. 

Naše národné šlendriánstvo… 

Áno. Inak Ferdo Čapka bol veľmi ochotný – porozprávať sa s kýmkoľvek. Bol výrečný, bolo na ňom veľmi sympatické, ako so širokým náručím rozdával svoje skúseností. Keď som nastúpil do Stavoprojektu, bol už o generáciu starší, a bolo pre mňa veľmi cenné posedieť si s ním, porozprávať sa, čerpať z jeho bohatých skúseností. Pokojne odložil prácu a porozdával všetko, čo vedel. Bol by z neho vynikajúci pedagóg. 

Bolo pre vás ako architekta lepšie, keď ste mali voľnú ruku, ktorá vyzýva k rozletu, alebo presne vytýčené mantinely, ktoré nútia premýšľať, špekulovať, prekonávať obmedzenia? 

Mantinely boli (a dodnes sú) takmer vždy. Finančné, technické, sociálne. Spočiatku to bolo veľmi ťažké, pretože som to považoval za také násilie voči sebe. (smiech) Potom som musel pochopiť, že inak to nejde: náš zákazník, náš pán. Vždy som sa teda snažil dostať do polohy: čo musím, musím, ale čo môžem, skúsim odovzdať čo najlepšie. Veľkou výnimkou v tomto smere bol interiér Domu umenia Fatra. Nikdy nezabudnem na vetu, ktorú povedal vtedajší riaditeľ, starý pán Figura. Spolu s kolegom Igorom (Eichlerom, pozn. redaktora) si nás posadil, ponúkol vínko a povedal: „Chlapci, mne nezáleží na tom, koľko to bude stáť, ale musí to byť perfektné.“ Bol veľký kamarát s vtedajším ministrom kultúry a na rekonštrukciu dostal presne toľko, koľko potreboval. To bola v tomto smere skutočne výnimočná zákazka, a výsledok je naozaj výborný. 

Priestory foyer a baru v Dome umenia Fatra, na rekonštrukcii interiérov v rokoch 1983 – 1988 spolupracoval Ľudovít „Lajo“ Kupkovič spolu s kolegom architektom Igorom Eichlerom

Možno ste mi už teraz aj odpovedali, ale spýtam sa: bol nejaký projekt, na ktorom prácu ste si skutočne užívali?

Bol, bolo ich viacero. Spomedzi nich vynikajú tri športové haly: okrem žilinskej „korytnačky“, za ktorú som získal aj Cenu zväzu slovenských architektov za najlepšie dielo slovenskej architektúry v roku 1986, je to športová hala v Považskej Bystrici, ktorú považujem za svoje „najmilšie dieťa“. Dodnes stojí v nezmenenej podobe, čo mi je veľmi sympatické. A treťou je športová hala v Nitre. 

Pre mňa má rok 1989 okrem „nežnej revolúcie“ inú príchuť: zanikol ČSZTV (Československý zväz telesnej výchovy, pozn. redaktora) a ak niekto chcel financovať šport, musel si nájsť sponzorov. Vtedy to bolo absolútne nemožné, a tak je to väčšinou doteraz. Aj to je dôvod, prečo šport upadá – v Žiline mimoriadne. Tie športové haly boli naozaj výnimočné realizácie, ktoré mi veľmi chutili. Mali totiž svoje pozadie v mojej mladosti – intenzívne som športoval. Keď som mal možnosť zamestnať sa v Športprojekte, považoval som to za úžasnú vec. Ako chlapec som športoval, ako architekt som športoval ďalej. (smiech) To bolo senzačné.

Ak sa nemýlim, ešte v Stavoprojekte ste sa zoznámili aj s Alexandrom Mlynárčikom. 

Áno, v Stavoprojekte prostredníctvom Viery (Meckovej, pozn. redaktora). Alex začal najprv spolupracovať s Vierou a potom prizvali mňa. A tak vznikol VAL. Je to veľmi krásna epocha v mojom živote, pretože tieto architektonické sny sú výnimočné. To je paráda, na ktorú sa len tak hocikto nedá a ktorá je veľkou výzvou aj veľkým potešením, po každej stránke. 

Čo bolo túžbou VAL? 

Tá túžba bola krásna a jasná: vytvoriť niečo, čo sa dotýka budúcnosti, ale čo vlastne nie je len čistá fikcia. Vždy sme si hovorili, že sú to veci, ktoré sú realizovateľné. Sú síce fiktívne, ale jednou nohou sa určite dotýkajú zeme. Nie sú to len také básničky – tak sme si to nazývali: architektonická poézia –, a to je veľmi lákavé pre človeka, ktorý je ochotný sa do takéhoto niečoho pustiť. Samozrejme, nikdy sme z toho nič nemali. Architektúra je platená profesia, medzi prvými pravidlami Slovenskej komory architektov je pravidlo, ktoré hovorí o tom, že architekt nikdy nesmie robiť zadarmo. My sme to robili bez akéhokoľvek honoráru, našou odmenou bolo nadšenie z toho, čo sme vytvorili. (smiech) 

Niečo sme si vymysleli a išli za tým, to bolo zaujímavé a lákavé. Myslím, že tie výsledky poletujú v nádhernom mystickom ovzduší. Mnohým sa to páči, pochopili zmysel. Možno mi to potvrdíte aj vy. (smiech) Je to architektonicko-výtvarná tvorba s ohromnou silou a poéziou. 

Začalo to tým, že Alex tvoril – a dodnes tvorí – rôzne neobvyklé výtvarné počiny, ktoré často prerastali do architektúry. A keď chcel dať tým návrhom konkrétnu podobu, potreboval architektov. Mesto v Tatrách a ďalšie projekty VAL bolo treba prezentovať architektonickým jazykom. Spolupráca bola, myslím si, že veľmi fajn a veľmi užitočná. A výsledky trojautorstva výtvarník – architektka – architekt sú jasne čitateľné nielen na Slovensku, ale aj po celom svete. 

Ako vyzerali stretnutia VAL? 

Boli vždy veľmi sympatické. Už vopred sme sa vždy na stretnutie tešili. Tvoriť niečo, čo je iné ako ostatné, je vždy lákavé, radostné, veľmi príjemné. Hoci je za tým kusisko práce, pretože dať dohromady všetky projekty VAL, to boli stovky hodín. Vždy sme si vysnívali pred sebou výsledok: áno, bude to, teraz to dokončíme a ideme to, keď už nič iné, aspoň vystaviť. Máme i výpočet výstav, kde sa VAL projekty vystavovali, a je toho dosť veľa: Anglicko, Bulharsko, Česká republika, Francúzsko, Itália. A dnes už to cez internet vidí celý svet. To je veľmi povzbudzujúce. Vždy nás to tešilo a vždy nás to hnalo vpred – skúšať a hľadať ďalej. 

Na Slovensku si niektorí vaši kolegovia ťukali na čelo, keď ste sa do toho pustili…

Áno, spočiatku to bolo také. Architekt, ktorý jednoducho žije v tom, že pokiaľ niečo nezrealizujem, tak je to o ničom, ten si môže ťukať na čelo. Aj keď naša profesia je v tomto smere naozaj špecifická. Momentálne si dávam do poriadku celoživotný archív a v ňom je odhadom 80 % mojej práce nerealizovanej. To sú veci, ktoré skončili iba v archíve. Taká je práca architekta. Ale ak milujete svoju prácu, tieto nerealizované práce sú špecifické v radosti, ktoré vám zanechali.  

Ako VAL prijímali napríklad na západe, kde bolo myslenie otvorenejšie?

Tam túto tvorbu vnímali inak. A dnes už aj my vnímame rôzne veci inak, napríklad i predstavu o budúcnosti. Ale socializmus bol tvrdý režim, ktorý niečo iné, čo sa vymykalo z jeho koľají, odmietal a často nepríjemne postihoval. My sme dokonca boli vnímaní ako disidenti, ktorí tvorili niečo mimo firmy, niečo, čo nám nikto nepovolil. (smiech) To bol skutočne taký režim: akonáhle človek robil niečo neoficiálne, bol podozrivý. 

Kontakt so západom začal tak, že Alex mal od mladosti veľmi silné konexie vo Francúzsku. Mal tam kamarátov, výtvarníkov a podobne. Je zaujímavé, že výtvarníci i za socializmu mali určité kontakty so svetom. Mali totiž takú trošku špecifickú pozíciu aj voči režimu. Režim si ich držal ako taký šperk. Aby diktatúra nebola až taká silná, výtvarníkom sem-tam dovolili kontakty so svetom, západom. Alex inklinoval k Francúzsku, aj tam často cestoval. Dokonca ako tínedžer mal za sebou niekoľkomesačnú basu za ilegálne prekročenie hraníc.

Vďaka jeho kontaktom s touto krajinou bola naša prvá výstava VAL v 1979 v Paríži. Bol problém dostať tam naše diela, boli to veľké výkresy vo formáte 90 x 90 cm, nakašírované na plátne a nechýbali ani makety. Alex mal však veľmi dobrý kontakt s bábkovým divadlom, ktoré aj za socíku cestovalo po svete. Využili sme jeden z ich zájazdov do Paríža na divadelný festival, pribalili – skryli sme im naše projekty medzi ich rekvizity, scény a bábky. Tak sme vystavovali po prvý raz. 

To bol naozaj taký disidentský počin – tajne sme vyviezli naše projekty. Akonáhle by sme požiadali colníkov či iné orgány, že chceme vystavovať architektúru vo Francúzsku, to by určite neprešlo. Paradoxné je, že po roku1989, keď sa zrazu otvoril v istom zmysle svet, sme nemali problém kdekoľvek ponúknuť, vyviezť, zaviesť, vystaviť projekty VAL a zrazu i naše orgány a kolegovia sa na to pozerali inak. Skôr so závisťou. 

Okrem hraníc sa teda otvorilo aj niečo iné. 

Mozgy. Samozrejme… (smiech) Nie, že otvorili, ale pochopili. Oni možno aj otvorené boli, len boli utajené. 

Sami ste o sebe hovorili, že VAL je poézia architektúry. Ja tam cítim i filozofiu, je tam? 

Áno, filozofia budúcnosti. Skratka VAL vznikla z francúzskeho Voies et Aspectes du Lendemain, čiže Cesty a aspekty zajtrajška. Pekná náhoda je, že je to aj skratka našich mien: Viera, Alex, Lajo. Sme hrdí na to, že, poľská teoretička umenia, ktorá žije v Buenos Aires, získala na slávnej parížskej Sorbonne doktorandský titul za dizertačnú prácu o VAL. To už sa podobá na jeden rozhovor s Milanom Lasicom, v ktorom sa ho pýtali na históriu dvojice Lasica Satinský. Milan povedal: „No my… my sme už maturitná otázka.“ (smiech)

Olympijské mesto Heliopolis v Tatrách, 2000 m n. m., Istroport – 300-tisícové mesto pod jednou strechou, levitujúci pamätník pre Eugena Cernana. Keby prišiel niekto, že postaví jedno dielo VAL, ktoré by ste si vybrali?

To by bolo zadosťučinenie! Neviem, či by som dokázal povedať, čo by som si vybral. Pretože, samozrejme, moja duša nielen architekta, ale aj technika, hneď rozmýšľa o financiách. Postaviť taký Heliopolis, to sú miliardy. A Istroport tiež. Takže sa možno moja duša vráti k niečomu takému skromnejšiemu, ako je pamätník Eugenovi Cernanovi na Kysuciach. Na ňom je krásne, že princíp toho návrhu je celkom reálny. Doteraz si pamätám, že ako študenti sme chodili okolo fyzikálnej fakulty a obdivovali vo výklade vystavený modelček, na ktorom sa vznášala  a otáčala 10 cm oceľová guľa 10 cm v priestore pôsobením magnetického poľa. Na tomto fyzikálnom jave je tento projekt postavený. 

Čo by som si teda vybral? Neviem. (ticho) Ale možno naozaj ten Heliopolis, pokiaľ nebudeme rozmýšľať o výške nákladov. Hoci by to bolo veľmi kontroverzné, pretože okamžite by sa všetci možní ochranári a aktivisti vzpriečili: „Takúto opachu postaviť na tatranské vrcholy, čo je to za nezmysel. Väčší snáď nikto na svete nevymyslel.“

Narodili ste sa v Holíči, do Žiliny ste sa presťahovali. Aká je vaša prvá spomienka na Žilinu? 

(ticho) Už si spomínam! Bývali sme na križovatke Hollého ulice a Fraňa Mráza. Je tam bytovka z 50. rokov, bola čerstvo postavená, keď sme sa tam nasťahovali. Prvá silná spomienka: pred domom bol kúsok priestoru, kam vybiehali všetci chalani hrávať futbal. A ešte krajšie bolo, že cez križovatku oproti boli maštale s koňmi, dodnes cítim vôňu a výpary z koníkov. Gazda – furman vozil po predmestiach Žiliny kadečo – uhlie, zeleninu, ovocie. Veľmi radi sme za ním chodili, lebo bol – dneska to už viem posúdiť – alkoholik, veľmi rád mal, keď k nemu prišli decká a rozprával im všelijaké príhody a vymyslené rozprávky. A naozaj to bola rarita: koníky v meste. Aj keď vtedy to bol vlastne okraj mesta. A zanedlho prišli prvé autá a koníky skončili.

Čo vás na Žiline fascinovalo? 

Jednoznačne Staré mesto, námestie. Od začiatku. A korzo, samozrejme. Nie hneď, pretože ako prváčik, druháčik som korzo nevnímal. Ale akonáhle som sa blížil k puberte, bolo jasné, že kto chce niečo o Žiline vedieť, niekoho stretnúť, nejaké dievčatá, musí ísť na korzo. To bola úžasná vec. Škoda, že už nie je. To je jedna z vecí, ktorú by som v Žiline úžasne rád obnovil. Lenže teraz sú mobily, internet, televízor, je mnoho iných zábav, aj keď iných, ako sú stretnutia ľudí.

Ako to vyzeralo? 

Jednoducho: chodili sme po Mariánskom námestí, po južnej strane, Cez Farskú uličku, Farské schody až po stanicu a nazad. V prvom rade sa tam schádzali všetci tínedžeri, ale i váženejší ľudia. Tí starší tam už veľmi nechodili, ale tridsiatnici, štyridsiatnici, to tam bolo bežné. Lebo: kúpila si dievčina či dáma nové šaty a išla sa ukázať na korzo. Alebo: vedela nové klebety, išla na korzo a odovzdala ich ďalej. Takto to fungovalo. To bolo naozaj vtedy centrum spoločenského života. Aj keď samozrejme, boli kiná, sem-tam nejaké divadlo, ale vždy platilo: kto chce vedieť, čo sa v Žiline deje, musí ísť na korzo. 

A naopak, z Holíča vám niečo v Žiline chýbalo? 

Moja stará mama. Moja stará mama to bol po mame určite najmilší človek, ktorého som mal na tomto svete. Keď zomrela, to bola moja prvá veľká rana, ktorú som zažil a prvá udalosť, keď som pochopil, že smrť je nevyhnutná a veľmi krutá. S Holíčom sa mi okrem toho spájalo tiež, že to bol iný kraj, teplý, broskyne, komáre, ryby. Pravidelne som chodil ku starej mame na prázdniny, dokonca som tu mal tri staré mamy: jedna bola mamina mama, druhá otcova mama a tretia bola z rozvedeného manželstva otcových rodičov. Bolo to krásne, páčilo sa mi striedavo chodiť od jednej k druhej či k tretej. 

A každá žila v trošku inom prostredí, jedna žila v dome, ktorý bol na kopci, hneď vedľa holíčskeho kostola, fary, to bolo také noblesnejšie prostredie. Druhá bývala v tzv. Žabírni, to bolo predmestie, kde naozaj boli žaby, mloky, komáre a všetko možné. A tretia niečo medzi tým. Som z takej trochu špeciálnej rodiny: mám tri sestry a vždy som túžil mať brata a nemám. Mal som však bratranca, ktorý má dve sestry a tiež vždy túžil mať bratov a nemal. S ním sme sa tiež vždy v Holíči stretávali, bol akoby môj starší brat, naučil ma bicyklovať, skákať do výšky a počúvať viedenské rádio.

Rád sa hrdím tým, že moje rodné mesto Holíč a jeho zámok boli letným sídlom našej osvietenej panovníčky Márie Terézie.

Študovali ste v Bratislave – návrat do Žiliny pre vás bola jasná voľba, alebo ste rozmýšľali, že ostanete?

Trochu som koketoval s myšlienkou zostať v Bratislave. Bolo to lákavé, lebo stále sa mi zdalo, že Bratislava je centrum, kde sa možno lepšie uchytím. Nakoniec mi pomohol otec, ktorý sa zaslúžil o to, že som získal zamestnanie v žilinskom Stavoprojekte. Nielen ja, ale aj moja Ema, s ktorou sme sa zobrali ako študenti. To vlastne rozhodlo. V začiatkoch som bol z toho trochu nervózny, lebo som si povedal: „Škoda, že som v tej Bratislave…“ Ale nakoniec ma to vôbec nemrzelo. 

Po čase som zistil, že Bratislava je síce centrum, ale je to veľmi rušné mesto, kde všeličo fungovalo nedobre – doprava, spoločenský život. Keď som tam šiel napríklad na služobnú cestu, bol som rád, že poobede pobežím naspäť. Zrazu mi Bratislava pripadala ako blázinec. A nechýba mi to. Nikdy mi to vlastne nechýbalo, len spočiatku, keď som si nahováral, že by to možno bolo lepšie. 

Od začiatku v žilinskom Stavoprojekte som mal úžasnú pohodu, bol som v kolektíve vynikajúcich architektov. A nielen architektov, ale aj ďalších profesií. Bola to firma na vysokej úrovni po každej stránke, a to pre začínajúceho architekta bola úžasná vec. Veľa som sa naučil. Hneď som sa skamarátil s kolegom, o 10 rokov starším, ktorý bol ochotný so mnou robiť súťaže, zákazky. Takáto kolegialita veľmi dobre fungovala. 

A dnes vás na Žiline čo baví, čo tu máte rád?

Dnes som rád, že som Žilinčan. Ale mám aj dosť veľa výhrad – menovať ich nemusím, určite ich pozná väčšina Žilinčanov. Napríklad: Žilina je veľmi macošská voči športu. Výnimočne voči atletike. V rokoch 1958 – 1970 som bol aktívnym atlétom, vtedy patrili mnohí žilinskí atléti a atlétky do československej výkonnostnej extratriedy. A dnes? Atléti v stotisícovej Žiline nemajú jediný štadión so základnými podmienkami.

V budúcom roku 2021 si budeme pripomínať storočnicu žilinskej atletiky, a len my starší môžeme byť hrdí na jej bývalé úspechy. V žilinskom Stavoprojekte bol výborný urbanista, Antonín Stuchl, vypracoval dva či trikrát územný plán mesta. Dodnes mám v pamäti jednu z jeho veľkých výhrad, že predvojnová Žilina mala desaťkrát viac zelených a športových plôch ako Žilina o tridsať rokov neskôr. A tento negatívny trend stále pokračuje.

Na Žiline je špecificky zlé to, že každá voľná plocha, ktorá by mohla, alebo ktorá dokonca slúžila športu, sa likviduje, zastavuje, mení sa jej funkcia a najmä tým stráca a je ničený šport, parky, zeleň. To zahusťovanie je veľmi primitívne a negatívne. Nikdy nezabudnem na slová bývalého primátora Jána Slotu, keď mu niekto vytýkal na mestskom zastupiteľstve, že mesto má málo zelene, parkov a športových plôch, ukázal na okolité hory: „Všade okolo máte dosť zelene, choďte tam.“ To bola oficiálna reakcia primátora. 

Vaša športová mladosť priniesla rekordy v skoku do diaľky a neskôr i v trojskoku. Prečo práve tento šport? 

Keď som mal 12, 13 rokov, veľmi som túžil športovať a hľadal som to pravé. Mal som dobrého kamaráta na Hollého ulici, ktorý hrával futbal, lákal ma k futbalistom. To mi ale veľmi nevoňalo, lebo keď ma párkrát dobre sfauloval, tak to aj veľmi bolelo. Potom som si uvedomil, že atletika je úžasný šport – tam nemáš žiaden kontakt, nikto ťa nefauluje a exaktne odmerajú tvoj výkon. Tam nemôžeš klamať, tam sa nemôžeš skryť v kolektíve, keď mužstvo vyhrá zápas aj napriek tomu, že si sa flákal. Alebo naopak. 

Začal som s behmi. Vtedy bol v Žiline jeden veľký bežecký talent, Emil Stalmašek, ktorý prerástol do úžasného rekordéra. Bol môj ročník, ja som sa veľmi rád k nemu pridal, i keď som veľmi rýchlo zistil, že jeho výkony nestíham. Ale začal som s behaním, 800 metrov, 1000 metrov, to som behal asi rok či dva. Raz sa stalo, že boli kontrolné preteky na overenie výkonnosti. Skákali chlapci do diaľky a volali ma: „Poď s nami skákať, lebo tento tu chce skočiť krajský rekord, ale ak nebudú v súťažnom poli najmenej traja pretekári, rekord nemôže byť uznaný.“ 

Dobre, išiel som – a vyhral som. Zrazu som si uvedomil ten nádherný pocit, ktorý som dovtedy akoby nepoznal: odrazíš sa a letíš. To bolo niečo úžasné. Tá sekundička slobody, keď som bol vlastnou silou oslobodený od gravitácie v snahe doletieť čo najďalej. To ma fascinovalo. Až tak, že som si povedal: „Už behať nebudem, budem skákať.“ (smiech) 

Tomu „lietaniu“ v skoku do diaľky a trojskoku som venoval 12 rokov, bolo to skvelé. Vždy hovorievam, že nie je nič úžasnejšie, ako venovať tínedžerské roky športovaniu. 

Šport vám dá mnoho po fyzickej i psychickej stránke, čo ste si z neho odniesli do profesného života?

Si iný človek. Akonáhle natrafíš na nejakú prekážku, nemáš problém: „To musím! To viem. Keď som dokázal tamto, dokážem aj toto.“ V tomto je prínos športu absolútne nenahraditeľný.

S manželkou som sa rozprával o tom, že máte tri deti a spomínali ste, že žiadne sa nedalo na šport. Manželka na to povedala, že ste museli byť veľmi náročný otec, rodič. Ja sa neodvažujem tipovať, preto sa pýtam: Aký ste boli rodič?

Bolo to naopak, ja som bol benevolentný rodič, demokratický. Svojim deťom som nič nerozkazoval, nezakazoval a k ničomu som ich v podstate neviedol. Vždy som mal predstavu, že to dieťa sa na mňa pozerá a pochopí, že príklady tiahnu, či v práci, či v športe. Ale celkom to nevyšlo, sem-tam nejaký príkaz a isté usmernenie deťom treba dať.  

I bez toho sú z mojich detí ľudia, ktorí si zastávajú svoj život a svoju prácu dobre – všetci traja – a nemám voči nim žiadne výhrady. Aj keď stále verím v mystickú silu športu. Ako študenti sme v internáte na stene mali citát od Sokrata: „Nie je mužom ten, kto neskúsil, čoho je schopné jeho telo.“ Krásne, nie? 

Photo credits:
Laja fotil Tomáš
Makety fotil Lajo
Dom umenia Fatra fotil opäť Tomáš
Športovú halu v Považskej Bystrici fotil opäť Lajo